C. Prvá Elifazova reč 4,1 - 5,27
Job4
IV. 1 Tu prehovoril Temančan Elifaz a vravel:
Predtým múdry - teraz zúfalý...
2 „Možno s tebou hovoriť? Veď skleslý si!
Kto však mohol by sa zdržať slova?
3 Mnohých si zaiste poučoval,
utužoval ochabnuté ruky,
4 posilňoval chvejúce sa nohy,
obodroval slovom nestálych.
5 Keď to prišlo na teba, mrzíš sa,
keď sa ťa to dotklo, si skľúčený.
6 Nádej v bázeň pred Bohom neskladáš už,
na život dobrý nespoliehaš sa?
Nevinný nemôže zahynúť
7 Len si spomeň: Nevinný var’ zhynul?
A či dobrí vyhubení boli?
8 Sám som videl, tí, čo orú zlobu,
neprávosti sejú, tí ich zožnú aj.
9 Zahubí ich závan hnevu Pánovho,
vietor jeho srdu ich znivočí.
10 Leva rev, vysk levice (umĺknu hneď),
zuby ich levíčat sa vylámu.
11 Lev hynie, keď nieto koristi
mladé levíčatá sa rozpŕchnu.
Boh prichádza...
12 Do sluchu mi slovo prišlo úchytkom,
moje uši zachytili čosi...
13 Raz dumal som v ľaku nočných preludov,
keď na ľudí tuhý spánok chodí.
14 Strach a triaška prišli na mňa vzápätí,
až mi rozochveli všetky kosti.
15 A potom mi vietor zavial kolo tváre,
na hlave mi vlasy dupkom vstávali.
16 Zastal... Podobu jeho nepoznal som,
pred zrakom mi stála dáka vidina,
tichulinko hlas jej šepkať čul som:
17 „Kto spravodlivý je v očiach Pána,
kto pred svojím Tvorcom čistý je?“
18 Veď on svojim sluhom nedôveruje
a na anjeloch chyby nachodí,
19 tým skôr na tých, čo len v domoch z hliny sú,
iba v prachu majú postať svoju,
bývajú jak mole rozmliaždení.
20 Od svitania do mrku rozpadnú sa,
ani netušia ako - navždy hynú.
21 Povrázky ich stanu im roztrhajú,
musia zomrieť, no nie v múdrosti.
Job5
Proti Bohu niet ponosy
V5. 1 Krič, či niekto odpovie ti!
Na ktorého z duchov sa obrátiš?
2 Pošetilca ničí roztrpčenosť,
blázna zasa žiarlivosť zabije.
3 Pošetilca koreň pustiť zrel som,
ale hneď som preklial jeho príbytok.
4 Jeho deti blaho nedosiahnu,
v bránach zdeptajú ich, zástancu nemajú.
5 Čo sebe nažali, poje hladný,
ba aj sprostred tŕnia uchváti to;
smädní vyčerpajú ich imanie.
6 Veď nešťastie z prachu nevyrastá,
ani bieda nevypučí z pôdy.
7 Človek si sám plodí trápenie,
ako z ohňa vyletujú iskry.
Podrobiť sa Bohu
8 Ja sa však iba k Pánovi utiekam,
Bohu zverím svoje právo.
9 Preveľké, tajomné veci robí,
skutky prepodivné, počtu im niet!
10 Povrchu zemskému on dažde dáva,
zosiela tiež rosu na tvár polí.
11 Ponížených vysoko pozdvihuje,
tých, čo trúchlia, blaženými robí.
12 Chytrákov úmysly on celkom marí,
že ich ruky vždy sú bez úspechu.
13 Múdrych on v chytráctve ich polapuje,
potuteľných plány sa nesplnia.
14 Aj za dňa bieleho do tmy rútia sa,
napoludnie tápu ako v noci.
15 Úbožiaka chráni pred mečom ich úst,
pred zlými rukami bedára,
16 takže človek ubitý môže dúfať,
ničomnosť však ústa zavrie si.
Pravé šťastie je u Boha
17 Koho Pán tu kára, blažený je.
Trestom Všemocného nepohŕdaj!
18 On udiera, ale aj obväzuje,
raní, no jeho ruky liečia aj.
19 Zo šiestich súžení ťa vyslobodí,
siedme zlo ťa už nestihne.
20 Za hladu ťa zachráni od smrti,
pred ostrím meča za vojny.
21 pred šľahmi jazyka sa skryješ,
neľakneš sa skazy, keď ťa stihne.
22 Vysmeješ sa z nešťastia, z hladomoru,
ani zemskej zveri sa báť nebudeš.
23 Ale aj s poľným kamením budeš zmluvu mať,
aj poľná zverina bude žiť s tebou v pokoji.
24 Uvidíš, že tvoj stan je bez poruchy,
a keď prídeš domov, nepochybí tam nič.
25 Spoznáš, že tvoje potomstvo je početné
a tvojich výhonkov je ako bylín na poli.
26 Do hrobu zostúpiš vo vysokom veku,
ako keď vŕšia snopy v pravom čase.
27 Pozri, toto sme skúsili a tak to je.
Počúvni a vezmi si to k srdcu!“
D. Prvá Jóbova odpoveď 6,1 - 7,21
Job6
VI. 1 Jób odpovedal:
Premiera bolesti
2 Bár by môj nárek presne odmeraný bol,
s ním biedu moju bár, by zvážili!
3 Veru by ona morský piesok prevážila,
nuž preto moje slová roztrpčené sú.
4 Veď vo mne šípy Všemocného (utkveli),
že môj duch saje ich jed do seba
a Božie hrôzy bojujú proti mne.
5 Či híka osol, keď má pažiť pred sebou?
A nad obrokom býk var’ zabučí?
6 Čo chuti nemá, možno jesť bez soli?
A bielko vajca má chuť nejakú?
7 Tak sa moja duša nechce dotknúť toho
a moje srdce si pokrm zhnusilo.
Už len smrť...
8 Bár by sa mi moja žiadosť splnila (raz)
a čo dúfam, Pán mi dožičil!
9 Bár by sa Pánovi rozmliaždiť ma chcelo
a rukou hybkou vyrvať z koreňov!
10 Tak by mi radosť akási ostala
a jasal bych aj v mukách ukrutných,
že nezaprel som slová Svätého.
11 Kde silu beriem, že schopný som vydržať?
A načo ešte život držím si?
12 Je moja sila akoby zo skaly
a moje telo ako zo spieže?
13 Či niet pre mňa už nijakej záchrany
a odňatá mi je každá opora?
Keď aj priatelia zlyhajú
14 Veď nešťastného musí priateľ ľutovať,
hoci pred Všemocným bázeň potratil.
15 Jak riava prudká, tak bratia sklamali ma,
keď koryto jej vody opustia,
16 ktoré ľadmi skalené bývajú
a snehy v sebe skryté mávajú,
17 lež v horúčavách zaraz opľasnejú
a v čase pále stadiaľ tratia sa.
18 To pre ne cesty pomýlia si pocestní
a púšťou blúdia, zhynú napokon.
19 Vyzerajú ich pocestní temanskí
a tlupy sábske na ne čakajú.
20 Jak zamrzí ich, že na ne spoľahli sa,
že došli až k nim, sklamali sa však.
21 Aj vy ste teraz práve takí voči mne,
ste preľaknutí, hrôzu cítite.
22 Či vravel som vám: Dajte mi voľačo,
darujte mi čosi z imania!?
23 Alebo: Vysloboďte ma z rúk nepriateľa
a vykúpte ma z moci zlostníka!?
24 poučte ma a ja budem mlčať.
Ak som v niečom schybil, vysvetlite mi!
25 Veď priame slová sú také pôsobivé,
lež vaše hany čože dokážu?
26 Či zamýšľate iba slová súdiť?
Var’ vetru platia kriky zúfalca?
27 Aj o sirotu by ste losovali
a priateľa by ste predali.
28 Nuž ráčte a obráťte sa teraz ku mne,
nebudem vám luhať do očí.
29 Len poďte sem a nech sa krivda nedeje!
Len poďte, tu je ešte moja statočnosť!
30 Či nepravda väzí na mojom jazyku?
Či moje ďasno nerozlíši zlobu?
Nárek nad Jeruzalemom
Ž79 (78)
1 Asafov žalm.
Bože, pohania vtrhli do tvojho dedičstva,
poškvrnili tvoj svätý chrám
a Jeruzalem obrátili na rumy.
2 Mŕtvoly tvojich služobníkov dali za pokrm vtákom lietavým
a divej zveri dávali telá tvojich svätých.
3 Rozlievali ich krv ako vodu
vôkol Jeruzalema a nemal ich kto pochovať.
4 Susedia nás začali potupovať
a okolití ľudia haniť a vysmievať.
5 Dokedy ešte, Pane? Chceš sa hnevať naveky?
Či tvoje rozhorčenie bude blčať sťa oheň?
6 Svoj hnev vylej na pohanov, ktorí ťa neuznávajú,
a na kráľovstvá, ktoré nevzývajú tvoje meno.
7 Veď pohltili Jakuba
a spustošili jeho obydlia.
8 Zabudni na hriechy našich otcov;
príď nám čím skôr v ústrety so svojím milosrdenstvom,
lebo sme veľmi úbohí.
9 Pre slávu svojho mena nám pomôž, Bože, naša spása,
a vysloboď nás;
a pre svoje meno odpusť nám hriechy.
10 Prečo majú pohania hovoriť: „Kdeže je ten ich Boh?“
Nech sa pred našimi očami na pohanoch ukáže
pomsta za vyliatu krv tvojich služobníkov.
11 Nech dôjde k tebe nárek zajatých;
silou svojho ramena
zachovaj synov smrti nažive.
12 A našim susedom vráť sedemnásobne do lona potupu,
ktorou pohanili teba, Pane.
13 Ale my, tvoj ľud a ovce tvojej pastviny,
chceme ťa zvelebovať naveky
a z pokolenia na pokolenie hlásať tvoju slávu.